Basenji

Malý, hladkosrstý pes typu špica, veľkosti ako Foxteriér (vysoký 40-43cm, vážiaci 10-11kg). Zväčša červenobielej farby, aj keď môže byť aj vo variante trikolór, čierny, alebo žíhaný, ale vždy s bielymi miestami. Vďaka svojej veľkosti, aktívnosti a elegancii je porovnávaný k malej antilope. Niekedy býva popisovaný skôr ako šelma mačkovitá nie psovitá, pretože má mnoho vlastností podobným mačke (napr. používanie labiek k očiste a pod.).

Basenji má veľmi hebkú krátku srsť bez akéhokoľvek zápachu, dokonca aj keď je mokrá. V prípade, že sa pes sa namočí a zamaže sám sa dočista a dosucha olíže, dokonca sa vynanaží očistiť aj ostatné psy alebo ľudí.

Zdroj: www.bkb.basenji.info

História 

Každé plemeno psa sprevádzajú rôzne nejasnosti a dohady ohľadne jeho vzniku. Čím starší je pôvod, tým hmlistejšie sú aj naše vedomosti. V prípade plemena basenji to platí tiež, dokonca viacnásobne! Jeho vývoj po súčasnú podobu sprevádza hneď niekoľko desiatok teórií, ktoré siahajú do rôznych vekov a diaľav. Rozpory sú aj v miestach, odkiaľ vzišiel predchodca plemena. Aby bol celý ten chaos úplný, dodnes pretrvávajú rozpory aj v zaradení do skupiny podľa FCI.

S istotou vieme len toľko, že najvýraznejšie zásluhy o presadenie plemena v Európe vzišli z Anglicka. Historicky prvá zmienka o tomto psovi pochádza z roku 1895, kedy bol do Albiónu privezený jedinec s označením pygmejský pes. V tom istom roku ich istý pán W.R.Temple vystavil na prestížnej výstave Crufts, avšak organizátori jeho pomenovanie plemena neakceptovali, takže ich vystavoval najprv ako psov afrického bušu a neskôr ako konžské teriéry.
Angličania dodnes zaraďujú basenji medzi teriérov, aj keď v skutočnosti má s nimi toto plemeno veľmi málo spoločné. Naopak FCI ho radí k špicom. Ani toto zaradenie však nie je správne, pretože v porovnaní so špicmi má basenji úplne odlišnú anatomickú stavbu tela a v jeho hmlistej histórii zaručene nenájdete žiadne vývojové väzby na špicov.
Jednoznačným omylom je taktiež tvrdenie, že domovom basenji je africké Kongo. Je síce pravda, že prví vyšľachtení a uznaní jedinci boli po psoch dovezených z Konga, ale tie patrili medzi šen-si, teda psov, ktoré sa kedysi nachádzali v hojnom počte po celom území rovníkovej Afriky.
Šen-si boli v podstate psy domorodých kmeňov, ktoré ich využívali najčastejšie na lov. Síce žili v blízkosti ľudí, ale v skutočnosti išlo o prežívanie. Domorodci sa absolútne nesnažili o ich domestikáciu. Nekŕmili ich, nestavali im žiadne prístrešky, a už vôbec nevenovali pozornosť nejakému kríženiu. Záujem ľudí o týchto psov začínal a končil tým, že im do krkov priväzovali akési drevené zvonce (klopačky), ktoré mali pri love vyplašiť zver. V poznatkoch rôznych cestovateľov a bádateľov putujúcich po Afrike sa objavujú informácie, ktoré dokazujú, že tieto psy boli rozšírené po celom „Čiernom kontinente“ a museli mať jedného predchodcu, nakoľko ich popisy sa v mnohom zhodujú, takže šlo o jedno a to isté plemeno.
Historické záznamy označovali najčastejšie psov šen-si ako plemeno kráľa Sephisa, ktoré nešteká. Nech to ale nikoho neuvedie do omylu, že ide o nejaký nemý druh, pretože basenji štekať vie, len sa touto svojou prirodzenou vlastnosťou prejavuje málokedy. Častejšie vydáva zvuk podobný zavýjaniu alebo kňučaniu.
Dr. Preuss bádal v Kamerune u kmeňa Bakvirov, Veronica Tudor Williams zasa v Kongu kmeň Pygmayov, Siber kmeň Niam-Niam, Dupont bantuský kmeň Bašilanbov... Zemepisne sú to teda všetko rozličné oblasti, ale menovaní ľudia vo svojich zmienkách popisovali psov zhodne po všetkých stránkach. Fakt, že pôvod plemena basenji nemožno s určitosťou hľadať v Kongu potvrdzuje aj cestopis s názvom „V srdci Afriky“ od nemeckého bádateľa Georga Schweinfurta, ktorý v polovici 19. storočia prešiel celou strednou Afrikou a zmieňoval sa o rovnakých psoch prítomných všade.
Kongo teda možno uvádzať za krajinu pôvodu basenji iba z toho dôvodu, že sa o vyšľachtenie plemeno najviac zaslúžili Angličania, ktorí na samom začiatku priniesli do svojej vlasti jedincov z uvedenej africkej krajiny.

 

Zdroj: https://www.dogsk.sk/kynologia/revue/basenji10_03.htm